Spočiatku to bola len taká šuškanda. Tí čo som im o tom povedal to nikam ďalej nešírili, nechali si to pre seba. Veci sa ale dejú a keď ste v kancelárii s ďalšími siedmimi ľudmi, ktorých k vám v rámci akcie škatulehejbejtese presťahovali deň pred touto skvelou správou, veci proste musia ísť von.
Ja som sa tým netajil, nemám s tým problém. Postupne sa to rozkríklo.
V rámci konca roka prebehlo pár akcií, kde som sa postretal aj s kolegami ktorých nevídam každý deň, padlo pár otázok a odpovedí.
Jak som si písal cv, postupne chodil na cvičné pohovory, tak ma v podstate ľutovali. Zároveň ale boli radi že ich to aj tentoraz obišlo. Pozdvihnutie utíchlo, život sa vrátil do bežných koľají, knižky s angličtinou sa vrátili do spodných zásuviek.
Jak som si furt nenašiel prácu, milí kolegovia, niektorí aj škodoradostne, pozorovali že chodím na pohovory a nemám úspech. Potľapkávali ma s ľútosťou po pleciach.
Jedného dňa sa ale rozkríklo že už mám novú prácu. To úplne zmenilo postoj ľudí ku mne. Odrazu som bol tou sviňou, tým víťazom, čo odchádza z firmy, dostane bohaté odstupné a hneď má novú, lepšiu robotu v perspektívnej firme. Po tom čo som pustil nejaké informácie o tom že celý konkurz bol v angličtine, že som recitoval príkazy, navrhoval architektúry riešení, bolo to ešte horšie. Pochopili že mútenie vody ktoré roky fungovalo v tejto firme, tam nefunguje. Že tam proste nevezmú každého automaticky, že tam si vyberajú tých lepších.
Ale ako je možné že ja, ten najmenej potrebný, ten najhorší, som inde vyhovujúci? Že moja angličtina ktorú nikdy nikto nepočul je vyhovujúca? Ako to že niečo asi fakt viem?
Prajem všetkým ľudom len dobré veci. Život si komplikujeme sami.
Ale nebolo mi všetko jedno pár dní. Nakoniec som sa ale upokojil, bo to vyzeralo tak, že aj keď si nič nenájdem v pohode vyžijeme ešte dva roky zo zásob. To sa potom ľahšie dýcha.
Nič som nenechal na náhodu. Ukončil som všetky projekty v terajšej práci, odovzdal všetku prácu kolegom čo zostávajú, každému dal vedieť že už neprijímam v rámci práce žiadne nové výzvy.
Na nete našiel všetky aspoň trošku vhodné pozície o ktoré by som mal záujem. Napísal som si dokonalé cv. Rozposlal som najprv na také ponuky na ktoré som vlastne ani nechcel ísť, cieľom bolo potrénovať si pohovory. To sa úspešne podarilo. Celý čas som piloval HR otázky a odpovede v angličtine.
Potom som rozoslal cv na tie ponuky čo by som chcel aj robiť. Postupne som prechádzal predkolami a kolami pohovorov. Z niektorých som vypadol skoro, iní ma skúšali dlhšie.
Až to vyzeralo celkom dobre, tak som chvíľu počkal, poťahal za nitky, bo vraj som nebol ideálnym kandidátom, a voilá.
Pôvodne vo mne hlodala myšlienka ujsť z krysích pretekov, ale žiaľ, zatiaľ na to asi nie som pripravený. Uvidíme o rok. Pre tentoraz zostávam ešte doma, ale zdá sa že do budúcna bude treba uvažovať o presídlení, IT sa ťažko robí z dediny na konci sveta.
Tak nejak sa s tým už týždeň neviem stotožniť.
Hneď po skončení učilišťa som tu nastúpil a dnes je to už šestnásť rokov. Za ten čas sa zmenilo všetko, firma, ľudia, ja. Za ten čas som tu robil všelijaké práce, poznal som takmer každého.
Vyštudoval som, založil rodinu, presťahoval sa.
Dnes nastáva úplne nová situácia. Ešte nikdy v živote som nehľadal prácu. Napísanie cv mi trvalo týždeň, pospomínať si na všetky veci čo práve robím a čo som kedy robil.
Som zvedavý jak to bude na konkurzoch, či si nájdem nejakú dobrú prácu inde.
Smutné je že ani neuvažujem nad vlastným biznisom. Večný zamestnanec.
Keď som si pred piatimi rokmi dával prilhášku, nevyzeralo to vôbec sľubne. Ale päť rokov je dlhá doba. Za päť rokov sa toho udeje veľmi veľa. Alebo sa nemusí udiať skoro nič. Záleží len na vás.
Po tom čo som sa prihlásil na vysokú školu som ešte stihol zabehnúť svoj druhý a zatiaľ posledný maratón.
Prestal som chodiť každý druhý týždeň do Blavy. Nezostávalo na to času a v piatok som mal školu. Napodiv sa to bez tých týždňových akcií nezrútilo a svet sa točil ďalej.
Začal som riešiť neskutočne zložité veci. Analýza, fyzika, elektronika. Nešlo to, nasledovali doučovania, doučoval ma kadekto, zadarmo aj za prachy, po krčmách, bytoch aj kanceláriách.
Podarilo sa neskutočné, prešiel som cez prvé skúškové. To bola naozaj silná vec, ja som totiž nikdy nebol študijný typ.
Uvedomili sme si s milou že žiadne peniaze nám do lona nespadnú a začali hľadať nejaký byt čo by sme poriešili hypotékou.
Druhý rok na škole bol najťažší. Do toho sa nám podarilo kúpiť byt, kto také zažil vie aký je to záhul. A narodil sa nám maličký. Ten rok som neporobil nejaké predmety a preniesol si druhý pokus na ďalší rok.
Tretí rok som porobil všetko a úspešne obhájil bakalársku diplomovku. Veľká vec. To už som vedel že budem pokračovať, že keď sa do toho opriem zvládnem to.
Dokončil som rekonštrukciu bytu. Takmer všetko som v byte kvôli prachom robil sám. Nikdy predtým som nemuroval, nerobil elektriku, neťahal vodu, nerobil sádrokartóny, nerobil stierky. Kúpil a zničil som dve flexy, tri vŕtačky, veľa vrtákov. Ani raz som sa nezranil.
Nasťahovali sme sa.
Narodila sa nám maličká.
Pred dvoma týždňami som úspešne dokončil školu. Zo šesdesiatich na začiatku nás skončilo šesť. Šlo o relatívne ťažký odbor.
V dávnej minulosti by ma nenapadlo že sa niečo také môže podariť. Ale potom som na internete objavil ľudí, ktorí ma inšpirovali.
Martin Malý
Jade
Patrick Zandl
Kozo
na ostatných si už v tejto chvíli nespomínam. Títo ľudia ma vtedy, na začiatku inšpirovali tak, že som si dal prihlášku. Ale na rozdiel od predošlých dvoch pokusov, tentoraz som to nevzdal po dvoch mesiacoch. Nevzdal som to. Vždy keď som padol vstal som, zapracoval na sebe a skúsil to znova.
Ďakujem vám.
Už nežijem život plný bezbrehej nemohúcnosti.
Dnes tu stojím, ale je to len chvíľkové zastavenie. Také krátke zamyslenie.
Je to neuveriteľné, čítať si tie veci zo začiatku tohto blogu. Za tých x rokov sa toho dosť poriešilo. A keď to teraz čítam tak mi to pripadá ako keby som čítal svoje staré denníky z obdobia keď som mal trinásť rokov. Trošku inak teraz myslím.
Dokončujem vysokú školu, dokončujem diplomovku, veci nevídané.
Nieje všetkých dní koniec.