Spočiatku to bola len taká šuškanda. Tí čo som im o tom povedal to nikam ďalej nešírili, nechali si to pre seba. Veci sa ale dejú a keď ste v kancelárii s ďalšími siedmimi ľudmi, ktorých k vám v rámci akcie škatulehejbejtese presťahovali deň pred touto skvelou správou, veci proste musia ísť von.
Ja som sa tým netajil, nemám s tým problém. Postupne sa to rozkríklo.
V rámci konca roka prebehlo pár akcií, kde som sa postretal aj s kolegami ktorých nevídam každý deň, padlo pár otázok a odpovedí.
Jak som si písal cv, postupne chodil na cvičné pohovory, tak ma v podstate ľutovali. Zároveň ale boli radi že ich to aj tentoraz obišlo. Pozdvihnutie utíchlo, život sa vrátil do bežných koľají, knižky s angličtinou sa vrátili do spodných zásuviek.
Jak som si furt nenašiel prácu, milí kolegovia, niektorí aj škodoradostne, pozorovali že chodím na pohovory a nemám úspech. Potľapkávali ma s ľútosťou po pleciach.
Jedného dňa sa ale rozkríklo že už mám novú prácu. To úplne zmenilo postoj ľudí ku mne. Odrazu som bol tou sviňou, tým víťazom, čo odchádza z firmy, dostane bohaté odstupné a hneď má novú, lepšiu robotu v perspektívnej firme. Po tom čo som pustil nejaké informácie o tom že celý konkurz bol v angličtine, že som recitoval príkazy, navrhoval architektúry riešení, bolo to ešte horšie. Pochopili že mútenie vody ktoré roky fungovalo v tejto firme, tam nefunguje. Že tam proste nevezmú každého automaticky, že tam si vyberajú tých lepších.
Ale ako je možné že ja, ten najmenej potrebný, ten najhorší, som inde vyhovujúci? Že moja angličtina ktorú nikdy nikto nepočul je vyhovujúca? Ako to že niečo asi fakt viem?
Prajem všetkým ľudom len dobré veci. Život si komplikujeme sami.