deep bloguje

Raz dávno pred mnohými rokmi ma napadlo, jak som bol pozrieť na Košický maratón, že zabehnem tiež.

 Plán bol veľmi optimistický. No a keď už som tak sníval o tom ako zabehnem, dal som si aj taký dlhodobejší plán že do piatich rokov dám Ironman Hawai. No a teraz je šiesty. Ale Ironman je vzdialenejší než predtým.

 Nuž ale neupadám na duchu, prikladám tréningový denník od začiatku tohto roka:

 datum cas trvanie heart rate max heart rate priemer

 1.januar 22:37 04:20 155 124
 24.januar 19:57 32:09 170 141
 11.marec 19:09 34:03 170 145
 

 Dobré nie? Včera som si dal večer ešte aj kliky a brušaky.

Druhý deň tréningu pozostáva z 12,12,10,10,minimálne10 klikov, medzi sériami je 90 sekúnd prestávka.

 Tak prvých dvanásť bolo v pohode, druhých dvanásť bolo ťažkých, desať v pohode, druhých desať som už nespravil, posledné dva som dal také tie ženské kliky, čo sa robia na kolenách. No a poslednú sériu som dal už len desať na kolenách.

 Potom som si ešte raz prečítal ten tréningový plán a zistil že tam mám dávať deň pauzy medzi dňami. Tak to trošku upravím a pokračujem ďalej.

Ten tréning pozostáva z tohto: 10,10,8,6,minimálne 7 klikov, prestávka medzi sériami je minúta.

 Tých prvých desať som cítil ruky ešte z prvého testu. Druhých desať bolo najľahších. Osem a šesť bolo utrpením. Na záver som dal maximum, deväť. Dnes dosť cítim cicky, uvidím jak porobím tie ďalšie dva dni, je to asi dosť ťažké.

hundredpushups.com

Na twitter.com som objavil odkaz na one hundred pushups. Taký jednoduchý web s geniálnou myšlienkou. Vraj keď trošku človek pocvičí, spraví sto klikov naraz.  

Tak som si povedal že to skúsim. Pár dní som sa psychicky pripravoval. Aj to stačilo na to aby ma začali bolieť ruky :-) . No a včera pred odchodom som vyhecoval kolegu a dal som si initial test. Takže som spravil naraz 29 klikov (kolega 15). To je celkom dobrý začiatok, videl som na jutup par videí kde ľudia nespravia ani jeden na začiatku.

Kliky sú vraj veľmi spoľahlivým ukazovateľom fyzickej kondície človeka. Podobne ako dvanásťminútový beh. Nechýbajú na žiadnych vstupných testoch do špeciálnych jednotiek.

 Tak schválne, hop na zem a koľko spravíte klikov naraz?

Na jeseň to bolo kôli maličkému čo sa nám narodil, v zime kôli skúškam ale hlavne kôli kupovaniu bejváku, proste furt dačo. Od rána do večera v robote, cez víkendy porobiť aspoň to najnutnejšie aby nám veci nepadali na hlavu. Ale už asi tak druhý týždeň sa snažím vybehnúť aspoň na pol hodinky. Nedarí sa každý deň, ale aj to je pokrok.

Veľké ciele ustúpili momentálne do úzadia, ale aspoň sa prebehnem. Super bežecké akcie na ktoré som po ostatné roky chodil, tie dedinské polmaratóny tu dookola, tak na tie nechodím, nemám natrénované.

Ale pohoda, len tak si vybehnúť, to nemá chybu. Dnes je krásny deň, dám si aj dnes taký jednoduchý beh. 

Je to zvláštne ako sa ten život vyvíja. Nikdy by som nepredpokladal že sa Košickom maratóne budem ako divák tak skoro. Proste na beh akosi nezostával čas a tak som natrénovať nestihol. No čo už. Možno nabudúce.

Dal som si včera taký pohodový beh pri Hornáde, Z Opátskeho k splavu na Aničke a späť. Pohodovým tempom 136 hr. Trvalo mi to hodinku a bol to naozaj pomalý beh. Kvalitne fučalo a mrzlo. Ale bežalo sa mi fajn, myslím že nejako takto by to šlo. Čas si proste treba nájsť.

Tak schválne, kedy najbližšie si pôjdem znova zabehnúť? 

V posledných týždňoch som toho veľa nenabehal, mal som dosť iných starostí. Problémy som vyriešil a starosti hodil za hlavu. Vďaka tomu môžem smelo bežať vpred.  

 Takže včera som si dal krásny beh, hodinku pri Hornáde, taká pohodička. Podvečer je už citeľne chladnejšie, ale ešte sa to dalo zvládať v letnej ústroji.  

 Približne o mesiac sa beží Košický maratón. S mojou excelentnou prípravou by som naň pravdepodobne nemal ani pomýšľať, ale ja som to ešte nezabalil. Uvidím ako sa mi bude dariť behať, skúsim behať čo najviac a keď to bude vyzerať dobre tak skúsim zabehnúť maratón.  

Tréningový plán je jednoduchý, jeden deň kratší a rýchlejší beh, druhý deň dlhší pomalší. Kratší má okolo desať, dlhší šestnásť kilometrov. Cez víkend, ešte neviem ktorý, skúsim 32km a podľa toho sa rozhodnem. Keď sa nepodarí nabehať kilometre tak dám polmaratón, to by malo byť bez problémov.  

Moje tohtoročné časy na polmaratónoch sú žalostné, ale dobehol som vždy. Pri mojich ambíciách, dobehnúť v časovom limite, by som to mohol zvládnuť aj s touto slabou prípravou. Košice sa mi vždy bežia ťažšie než dedinské behy, neviem prečo.

 Ak mi nebude ľúto peňazí na štartovné. Teraz sa mi totiž nejako pomenili priority a tak si to trikrát rozmyslím či dám peniaze tam alebo onam. Viď bikemaratón pred pár dňami, na ktorý som sa bol len pozrieť.

Ako to už tradične pred bežeckými akciami býva, v noci som bol do tretej na svatbe.

Takže spať som šiel o pol štvrtej. Budíček o siedmej. Zjedol som dva suché rožky, vypil veľa vody, nahádzal som veci do batoha a vyrazil.

 Okolo pol desiatej som bol v Kavečanoch. Prišiel som medzi poslednými. Zaparkoval som na strategickom mieste, poslednom voľnom. Zaregistroval som sa, stretol som veľa známych. Malá rozcvička a bol štart.  

Vyštartoval som zo zadných pozícií a pekne pomaly na pulze 160 bežal vpred. Kavečianský polmaratón má dosť veľké prevýšenie, v podstate tam niet vodorovného úseku. Takže je to buď do kopca alebo z kopca. Behy z kopca mi ešte veľmi nejdú, bojím sa to z kopca rozpeckovať bo raz som to vo Valalikoch rozpeckoval a do cieľa som sa potom už len tackal. Takže som ako už tradične v poslednom čase zaujal pozíciu po boku môjho obľubeného spolubežca, dôchodcu. Svorne sme to odbehli tak do osemnásteho kilometra, pokecali sme a tak. Držal na pulze 172.

 Ale táto idylka nemala trvať dlho. Jak sme išli posledný okruh dole k zoologickej, som mal čosi ako krízu. Bolelo ma brucho, ale nejak som to rozdýchal. Potom od zoologickej do toho strmého kopca už to bolo trápenie, pulz 180. Na osemnástom kilometri som prestal vládať, bežali sme z kopca ale už proste nebolo síl. Tak som spomalil. Takto pomaličky som došiel na poslednú otočku a ešte nazad. Pred dedinou ma dobehla jedna spolubežkyňa, tak ma potiahla do cieľa. Ale som myslel že umriem na konci. Pulz 192. Jak som došiel ku autu som sa musel oprieť o auto bo som mal dosť. Ale prešlo to, zvalil som sa do tieňa, ta jak aj ostatní. V Kavečanoch je furt horúco. Ešte som si fotil ženy, pozrel stupne víťazov a bolo hotovo.

 Čas som mal dosť slabý, kedysi som to vedel zabehnúť o viac ako dvadsať minút rýchlejšie. Ale teraz takmer vôbec nebehám tak sa nemožno čudovať.

 Bežalo sa mi fajn. Dnes ledva chodím.  

O dvadsať dní je Košický bikemaratón. Ako každý rok, aj tohto roku chcem ísť najdlhšiu trať. Ako každý rok, aj tento to asi nevyjde, bo mám najazdených najmenej kilometrov za posledné roky. Ale zatiaľ dúfam že to zvládnem, mám celých dvadsať dní na tréning :-) .

 Vďaka tomu že je skúškové, ale nielen preto, som v posledom čase takmer vôbec nebehal. Asi tak dva mesiace bez poriadneho tréningu. Síce som asi tak dva týždne pred polmaratónom chcel začať behať aspoň pomaly ale sa nepodarilo. Takže som si v utorok zabehol slabých desať kilometrov. Toľko k príprave na polmaratón. Cieľ bol dobehnúť. Idealizovaný cieľ, dobehnúť do dvoch hodín.  

 Ráno som sa najedol, prečítal si nejaké veci na skúšku a vyrazil na štart. Akurát začalo pršať. Takže pekne po daždi som prišiel na štart, dvadsať minút do štartu. Dostal som také číslo aké mávajú len Keňania. Na tomto behu je to tradične takto, lebo sa prihlasujem cez internet a prihlásil som sa medzi prvými. V podzemí som stretol všetkých známych. Takže sme sa v dobrej nálade prezliekli, posmiali a tak.  

 5 minút do štartu sme už všetci stáli pod stromom, tam hneď jak stál dlhé roky Gotvald. Tak minútu pred štartom sme sa pekne zoradili na štarte, zaujal som strategickú pozíciu na konci. Výstrel a už sme bežali. Bežalo sa dobre, stále pršalo, ale už len tak trošku. Rozbehol som to na pulze 160 v poslednej skupinke.  

 Na Južnej triede sa skupinka roztrhala, zostali sme dvaja, za nami už len jeden. A začal krásny slnečný deň. Tento beh je vždy v pekelnej horúčave. Takto sme svorne bežali po šestnásty kilometer, pulz 167. Predbehli sme jednu čo už nevládala. Tam môj spolubežec akosi začal strácať dych, tak sme sa rozlúčili a vyrazil som vpred. Pulz tak 180, cítil som že sa pohybujem na hranici použiteľnosti. V diaľke som videl bežca a bežkyňu. Pomaly som dohnal bežca a asi kilometer pred cieľom aj bežkyňu. Bola to staršia pani, taká maličká. Keď som k nej pribehol, tak ju zamotalo že takmer padla. Bolo už dávno po dvojhodinovom čase a pani nevyzerala že dôjde do cieľa tak som pri nej zastal a pekne ruka v ruke sme kráčali do cieľa. Teda skôr teta v ruke, lebo už bola mimo. Ale zvládli sme to a ona zabehla svoj prvý polmaratón. Myslím že cieľ ani veľmi nevnímala a hneď v cieli som ju posadil so zdravotníkom do kresla pod slnečník. Tak dúfam že je v pohode.  

 Takže som zabehol aj tentoraz. Čas rekordne najhorší, ale bežalo sa mi fajn, nemal som krízu, myslím že je dobre že som si hneď na začiatku strážil pulz a nešiel do vyšších hladín.  

 Dosiahol som inak aj ďalší vysnívaný cieľ. V cieli išla teplá voda. To som stále chcel dosiahnuť, dobehnúť tak že ešte pôjde teplá voda. Tak som to dosiahol.  

 Guláš bol super, ľudia super, mažoretky super, folklórny súbor super. Korčuliari sú pohoďáci. Ženy krásne. Bol to krásny deň.

 Vstal som okolo desiatej, niečo zjedol a pomaly trebalo ísť. Takže okolo dvanástej som vyrazil, sťaby milionár autom. Cesta pekne ubiehala, na loky som videl troch bežcov, čakali odvoz. Pekne som dorazil do Kysaku, práve včas. Registrácia, dalo sa kúpiť aj tričko za dve kilá. Všimol som si pretlak poľských pretekárov. Asi dve autá. Pekne som sa zvítal so všetkými známimi, drobná rozcvička.  

V mojej výkonnostnej kategórii sa o nejakej veľkej rozcvičke nedá hovoriť. Tesne pred štartom som sa ešte rozbehol po čiapku bo cez mraky prebleskovalo ostré slnko a nastal čas štartu.  

Vybehli sme pekne rýchlo. Na začiatku som bežal takmer posledný, potom som sa pripojil k skupinke piatich bežcov. My čo behávame vzadu zvyčajne takto bežíme. Celkom to šlo, asi do ôsmeho kilometra. Tam som zistil že nevládzem so skupinkou a tak som zvoľnil. Od otočky v Malej Lodine som už bežal sám. Bežalo sa mi dobre, len nie barz rýchlo. Za mnou boli odhadom asi ešte traja. Myslel som že v druhej polovici trochu zrýchlim ale akosi to nešlo. Tak som šiel na pohodu. Síce som bežal pomaly, ale bežalo sa mi fajn. Hlavný cieľ, zabehnúť bez prestávky, som ešte mohol splniť. Dobehol ma niekto, skúsil som ísť s ním ale nedalo sa. Tri kilometre pred koncom ma dobehol ďalší, tiež dôchodca, s ním som to už vydržal až do konca. V krásnom :-) čase cez dve hodiny som dobehol do cieľa.  

Sprcha v ľadovej vode, na to sme my, bežci z konca poľa zvyknutí. Guláš mňam.  

Cestou domov som predbehol Z.(zdravím ťa bratu), sa bycikloval.  

Dnes ma tak bolia nohy, ako po maratóne. Chodím tak že šúcham nohami po zemi. Slabé prechladnutie ktoré som ešte včera cítil zmizlo. Chorobu som zjavne vybehal. Ale inak sa mám fajn a už sa teším na nejaký ďalší beh po skúškovom.

 Sám som zvedavý ako mi to pôjde, lebo také obdobie že by som nebehal pár týždňov a napriek tomu šiel zabehnúť polmaratón som ešte nemal. Čiste teoreticky by som to mal zvládnuť zabehnúť bez prestávky. To je aj hlavný cieľ. Na nejaké zlepšovanie času si počkáme po skúškach :-)  

Po rannom nákupe som si nahádzal veci do batoha, dvakrát ho prebalil lebo som sa nevedel rozhodnúť ako sa na beh obliecť a vyrazil som. Pekne pohodlne autom, sťaby milionár. Raz sa za tieto moje výlety autom budem iste smažiť niekde v ekologickom pekle ale čo už. Ja mám aspoň nový katalyzátor. Pohodlne som sa teda doviezol na miesto, do Blažíc. Zaparkoval som na VIP parkovisku pred kultúrnym domom i jal sa registrovať.  

 Všade bolo strašne veľa ľudí, v kulturáku hrala ľudová hudba, plno organizátorov, ale hlavne bežcov. Videl som tam hádam všetkých čo ako tak poznám. Napodiv som videl dosť veľa žien. Len nech to tak je aj dobudúcna.  

 Netrvalo dlho a nadišiel čas štartu. Nejaký príhovor, potom ešte jeden, nič som nerozumel, i bolo odštartované.  

 Spočiatku som plánoval bežať voľne, tak na pulze 130. To sa mi darilo asi tak desať sekúnd a potom to bolo takmer celý beh pulz 170. Bežal som v skupinke, jednej z posledných. V prvých piatich kilometroch sme predbehli asi 5 ľudí a potom už nikoho. Takto sme vedno bežali štyria, na čele som sa striedal s jedným dôchodcom. Po desiatom kilometri som ale už bol na čele len ja. Netušil som že sa mi dobre beži aj vpredu. Doteraz som totiž bežal zvyčajne za niekým. Ale šlo to dobre tak som to nesilil. V daktorej dedine, tuším po prvej občerstvovačke sme sa nejako roztrhali a tak sme ďalej bežali dvaja. Šlo nám to celkom dobre. V jednom momente niekde okolo dedín Vyšný/Nižný Čaj je prekrásna prírodná scenéria. Ľudia tam sypú odpad priamo do potoka. Pneumatiky, chladničky, mŕtvoly, kachličky, skrátka co dum dal. Takto treba žiť. Na zákrute pred Bohdanovcami sme ešte trošku pokrikovali na policajtov či nebežíme prirýchlo, či nemajú radar.  

 V Bohdanovciach, dva kilometre pred cieľom som si povedal že zrýchlim a dorazím sa. Zrýchlil som teda na pulz 180 a to ma dostalo. Chvíľku som takto bežal ale nedokázal som udržať toto tempo. Spomalil som nejako postupne na 176, dobehol ma spolubežec, svorne sme ešte predbehli jedného z najstarších účastníkov a v čase pár minút pod hodinu a pol dorazili do cieľa.  

 Ten koniec mi dal dobre zabrať, som myslel že tam zahyniem.  

 Na záver menšia štatistika z pulzmetra:
 štart 12:58 pulz 110
 celkový čas: čosi pod jedenapol :-)
 priemerný pulz: 169
 maximálny pulz: 186
 energetický výdaj: 1548 kcal
 health zone: 0%
 fitness zone: 1%
 performance zone: 98%
 regenerácia
 štart 180
 po minúte 134
 po dvoch 126
 po troch 123
 po štroch 133
 po piatich 123

Ráno som sa prebudil relatívne neskoro, okolo ôsmej. Vybral som šelmu na prechádzku a bol som prekvapený z počasia. Fúkalo a jemne pršalo. Ani šelmu by von nevyhnal. Tak som bol von so šelmou aj ja. Chvíľku sme sa prechádzali a už ma ťahal domov spať. Aj ma prehovoril, bol som rozhodnutý dnes doma vegetovať. Ale poznáme sa.

Asi tak po piatich minútach už som na seba naťahoval termoprádlo. Tak som vyrazil na rýchlejší beh. Pôvodný plán udržovať relatívne vysoké tempo nevyšiel, bo bola taká kosa a pršalo že som ruky skryl hlboko do rukávov a nevidel tak na hodinky. A tak som si zabehol len tak na pocit. Držal som to ale dobre a pulz som mal okolo 160. Takže z toho bol svižnejší, približne hodinový beh. Potom strečing a tak. A hlavne raňajky. Beh s prázdnym bruchom nieje slasť.  

 Sľubujem pred svojimi druhmi že už tu napíšem niečo pseudointelektuálne aj o inom ako o behu.

Po včerajšom rozhovore so skúsenejšími som poučený vyrazil na beh pri pulze 130. Sprvoti (krásne slovo) som tomu nemohol ani uveriť, tempo sa vôbec nepodobalo na beh ale skôr na rýchlu chôdzu.

Po pol hodine sa mi už aj toto zdalo ako taký pomalý beh. No a po hodine som si uvedomil že keby som takto bežal celý maratón tak dosiahnem presne taký istý čas aký som na jeseň dosiahol. Pravda v prípade že by sa nedostavila kríza. Ale pri tomto tempe snáď kríza ani nemôže prísť. Aspoň už viem prečo sa maratóncom s časom nad štyri hodiny hovorí chodci :-) .

Takže oddnes dlhé a relaxačné behy budem behať len týmto pohodovým tempom. Zostáva vyriešiť tie rýchle behy, ako ich behať? Zatiaľ mám takýto plán. Kopce naplno nahor, hore na kopci taký svižný beh, dole chôdza. A keď pôjdem rovinky, dám si to svižne a občas do toho na pár minút zaradím rýchlejšie úseky. Toť strategický plán.

Zajtra dám kopec, pekne sa do toho opriem. Potom už budem len voľne klusať bo v nedeľu je beh a ja sa na ňom možno zúčastním, tak aby som bol oddýchnutý.

Už večer, okolo polnoci som sa pripravil na dnešný beh. Nastavil budík na ôsmu, tak som nejak predpokladat že tých šesť hodín by malo stačiť.  

Ráno klasika, trochu sa obriadiť, zjedol som aspoň jeden rohlík a vyrazil som čosi po pol deviatej. Hneď ako som vybehol na ulicu videl som v diaľke skupinku troch bežcov. I pridal som sa k nim.

Šli sme teda v skupinke, pravda, oni pohodové tempo, pre mňa to bolo ako nejaký závod. Tempo 5 min/km je na mňa šprint. Oni mali pulz tak 120, ja 175. Toto sa nedalo dlho vydržať a tak po nejakých troch kilometroch som dosiahol pulz 190 a povedal si stačilo. Takže sme sa rozlúčili a ja som potom bežal ďalej sám na mojich 150 pulzoch. Vtedy sa mi beží tak pohodovo. Mal som ale chvíľu problém spamätať sa z toho tempa. 50+ dedkovia leteli úplne bez námahy. Jeden z nich už má v nohách 150 maratónov, druhý 100. Vraveli mi že bežím príliš veľkou intenzitou, že by som mal bežať tak na 120 pulzoch.

To je zvláštne. Keď som si kúpil pulzmeter tak som bol prekvapený že moje behy sa odohrávali na 180 pulzoch. Tak som zvolnil na 150 a teraz to vyzerá že aj to je veľa. Asi si to budem musieť viac naštudovať. Teraz sa cítim ako zbitý pes. To tempo ma dostalo.

Ale už sa teším na budúcu nedeľu, v jednej dedinke tu blízko sa beží 16 km pretek, rád sa zúčastním.

Beh je super. Spoznávam krajinu, pozorujem príchod jari, stretávam ľudí.

Inšpirovaný včerajšími zápiskami v blogoch ostatných bežcov čo poznám, dal som sa na tréning rýchlosti. Prebudil som sa pred piatou, napodiv stále v pohode som vstal. Dnes som šiel behať úseky (pre Behej.com pozitivnych "záseky") 400 metrové. Keďže nemám odmeraných štyristo metrov, urobil som kompromisné rozhodnutie, ubehol som 90 sekúnd a o tejto vzdialenosti som prehlásil že je to štyristo. :-)

Takto som si to dal šesťkrát. Pôvodný plán zlepšovať sa zakaždým akosi nevyšiel. Prvé tri behy boli v pohode, približne rovnako. Ďalšie tri už boli povážlivo pomalšie. Asi to chce tréning. Spočiatku som naivne dýchal nosom ale pri tej intenzite je to nereálne a po pár metroch som začal dýchať všetkými otvormi a ajtak mi bolo málo. Srdiečko bilo okolo 185 čo je dosť blízko maxima. Jak som dobehol som počkal kým to kleslo na 100 a vyrazil nazad. Pri posledných dvoch ale už nejak nechcelo klesnúť pod 110 tak som začínal takto. Uvidím ako dlho ma to bude baviť. Keď nič iné tak si budem aspoň viac vážiť tie pomalé behy z nôžky na nôžku čo boli doteraz vždy.    

 Zajtra si dám taký pohodový beh, do hodinky, maximálne na 150 pulzoch a potom skúsim kilometrové úseky nejak zrýchlene. Čo si spomínam, minulého roku som podobné veci skúšal a pomáhalo to, zrýchľoval som. Oddupkať si totiž polmaratón svojim slimačím tempom mi už akosi nestačí a rád by som tieto akcie už aj nejako elegantne rýchlo odbehol.  

Keď som zabehol Košický maratón počal som hľadať nové výzvy. Jednou z nich bolo zabehnúť po lese na Jahodnú. To je taká rekreačná lokalita blízko Košíc. Ide tam červená značka a z Bankova to je tak na dve hodinky.

 Milá ma priviezla na Bankov a vyrazil som. Beh po kopcoch má svoje špecifiká. Treba strážiť TF Max, lebo po pár minútach takého behu sa organizmus odrovná. Tak som sa teda strážil, snažil som sa neprekročiť 160 pulzov. Takže takto som si pokojne bežal. Oproti mne som stretol dokopy asi sedem bežiacich žien. Yeah. Už budem behávať len tu. Pekne to šlo, v pohodičke. Na poslednom kopci zafúklo z boka tak som nasadil čiapku.

A bol som na Jahodnej. Ani to nebolelo, dokonca som predbehol cyklistov. Na Jahodnej ma už očakával podporný team v zložení milá, milý, milej príbuzná. Škoda že ma nepustili aj nazad. V pohode by som to zvládol. Takže nabudúce to už pôjde aj bez podporného teamu.?

Ešte štatistika pre zaujímavosť:
 training date 26.11  training start time 10:45  training time 57:28  average heartrate 154  maximum 181 (To som do kopca prediehal skupinku cyklistov, nedalo mi.)  energy 911 kcal  health zone 0% 32s  fintess zone 30% 17min 37s  performance zone 66% 38min 05s  recovery start 163  recovery after 1 minute 131  recovery after 2 minutes 109  recovery after 3 minutes 120  recovery after 4 minutes 106  recovery after 5 minutes 101

V nedeľu poobede som sa vybral na taký krátky rekreačný beh. Vybehol som čosi po druhej, vonku svietilo slniečko a občas sa na oblohe objavil mráčik. Bolo relatívne teplo a bezvetrie. Nenechal som nič na náhodu a vybehol v takmer kompletnej zimnej výstroji. Termoprádlo, neprefuky, čiapka. Chvíľu som sa rozhodoval kam sa pustím, vybral som si samozrejme tú najnáročnejšiu trať, keďže šlo o krátky beh. Takže som zapol pulzmeter a rozbehol to na Furču. Už po minúte som bol v pásme nad 70 % tfMax a tam som sa udržiaval celý čas. Je to zaujímavé že keď makám hore Slivníkom tak mi pulz nikdy nevybehne nad 170. Takže pri modráku som bol za desať minút, to je celkom slušný čas. Myslel som že tam na tom kopci vypľujem dušu ale makal som ďalej, hore k vodojemu. To je už len mierne stúpanie, tam sa to už celkom dá. Nakoniec finiš naplno. Vtedy pulz vybehol na 185 čo už je veľmi blízko maxima.  

 Pod lesom je koniec tohto behu, je to tak akurát dosť na krátky beh. Dal som to za 17:34 čo by mal byť môj rekord, nechce sa mi to tu hľadať ale iste na tomto blogu je najlepší doterajší čas na tejto trati spomenutý.  

 Hneď ako som dobehol prifúklo čierne mraky, za desať minút sa ochladilo o osem stupňov, tma, vietor. Scéna ako z Pána Prsteňov. Rozbehol som to nazad, už bez merania, nechcem sa dokaličiť pri behu dole kopcom, preto to radšej nemeriam. Začalo pršať, taký ten zmrznutý sneh. Dole tým strmým kopcom sa to dobre šmýkalo. Ale mňa to nevyviedlo z miery, zimná ústroj sa osvedčila.  

 V tomto období nebehávam na nejaké výkony, je to skôr taký udržiavací tréning, bežím len tak pre radosť z pohybu. Vymyslel som si taký lesný beh, z Bankova na Jahodnú. To sme si dávali na bajkoch, tak ja by som to chcel zabehnúť. Bežal to už niekto? Tuším že turistická značka hovori o čase okolo dvoch hodín. To by malo byť v pohode. Snáď to vyjde tento víkend.  

 Stále som si nevybral ktorý maratón si zabehnem na budúci rok. Mal by to byť nejaký na jar, maximálne v lete, no a na jeseň Košický. Dva maratóny za rok stačia? Alebo by sa dali dať aj viac ako dva? Devastácia organizmu po takom maratóne je obrovská, regenerácia trvá pár týždňov, tak by som to nerád preháňal. Nebolo by zlé dať si aj nejaký horský beh, zatiaľ si na lahôdku v podobe behu hrebeňom Nízkych Tatier netrúfam, hoci 50 km by nemalo byť neprekonateľných. Ale aspoň nejaký menší by sa dal spraviť.  

 Aj na bajku by som sa už konečne mohol rozhýbať a na budúci rok dať aspoň jeden poriadny bikemaratón. Celý, čiže stovku. Plány boli už tohto roku ale akosi to nevychádza. Tak uvidíme. Moja kondička na bajku je úbohá, vidno to na mojich výkonoch z predošlých bikemaratónov. Neviem ako by som to mal zlepšiť. Akosi niet na niekoľkohodinové tréningy čas.  

 Tak to je na dnes všetko, lineárna algebra ma volá mocným hlasom.

Ponajprve treba spomenúť že som pred štartom porušil asi všetky pravidlá. Namiesto dlhého spánku v noci pred maratónom som bol na svadbe kde som hodoval, jedol, pil (minerálku) a tancoval do druhej ráno. Spinkať som šiel o štvrtej ráno.  

 Vstal som o štyri hodiny, o ôsmej. Trošku som sa otrepal, zjedol dva suché rožky, dotankoval minerálku a okolo deviatej vyrazil na plaváreň kde boli šatne. Mám to z domu asi desať minút pešo. Takže, som za chvíľu bol v centre diania. Všade už parkovali autá, z blízka aj z ďaleka. Plno ľudí, super atmosféra, všetci v dobrej nálade. Prezliekol som sa rýchlo a vyrazil k štartu. Bolo tak tri štvrte na desať keď som už bol plne pripravený.  

 Plán bol jasný. Vzhľadom na krátku noc som mal cieľ doraziť do cieľa v časovom limite, teda do piatich hodín. V ideálnom prípade tak za 4:30.  

 Rýchla rozlúčka s milou a vbehol som do húfu. Boli štyri minúty do štartu. Dobrá nálada nás neopúšťala. Asi dve minúty pred našim štartom odštartovali korčuliari, vozíčkári a handbikeri. To už bolo vo vzduchu cítiť napätie. Desať sekúnd pred štartom už sme všetci zakričali hurá, jak v ruskom filme a presne o desiatej vyrazili vpred. Držal som sa vzadu, po štarte som bol asi desiaty odzadu.  

 Prvé kilometre som bežal len tak voľne. Rozcvička. Dobehli sme na Aničku, prvá občerstvovačka, potom som si odbehol do kríkov, môj príklad nasledovali hneď niekoľkí borci za mnou. Takže po krátkej pišpauze som bol pripravený to rozbaliť. Akurát prebehli okolo nejaká španielka a fínka. Tak som sa zavesil na tú z fínska. Od tejto chvíle sme bežali spolu. Aj sme si kus pokecali, ale keďže jej angličtina bola horšia ako moja, rozhovor trochu zadrhával. Ale v podstate sa dalo. Takže som sa dozvedel že spolubežkyňa bežala svoj siedmy maratón a bola tam s celou skupinou asi šiestich. Tí fíni sa vždy keď sme sa míňali hlasno zdravili a tak, sú to asi dosť veselí ľudia. Takže sme svorne bežali cez desiaty, aj dvadsiaty, aj tridsiaty kilometer. Väčšinou som bol vpredu alebo sme bežali vedľa seba. Na tridsiatom prvom som ale už mal dosť a nevládal som udržiavať tempo. Tak som je poprial veľa síl a poslal ju vpred. Chvíľu som ešte skúšal bežať za ňou a pozerať jej pritom na zadok, ale nejak to nepomáhalo. Takže na tridsiatom prvom kilometri začal môj maratón. Trápenie až do cieľa. Bolesť a tak. Bežal som úplne pomaličky. Chvíľami som sa skúšal zavesiť za niekoho čo ma predbehovali ale nedarilo sa. Takže som si pretrpel Moyzesovu aj Watsonku, aj Komenského. Ale najťažší bol posledný kilometer. Hlavná ulica nebola ešte nikdy v živote taká dlhá. Kým som dobehol od Tesca k divadlu, trvalo to večnosť. Od divadla do cieľa to bol veľký boj. Na konci, už jak začínal zelený koberec som zahral divadlo, zdvihol ruky nad hlavu a zakričal. V tej chvíli sa organizmus zabudol nadýchnuť. Vyšlo zo mňa toľko energie že som takmer spadol na zem. Ale udržal som sa a nejak som to ustál a dobehol do cieľa. Celý posledný kilometer som bol tesne pred plačom. Fakt som bol úplne dojatý. Po dobehu do cieľa na mňa zavesili medailu a musel som sa zavesiť na zábradlie čo bolo na kraji. Takže som sa oprel a rozplakal. Ľudia čo tam stáli mali zo mňa zážitok.  

 Niekto ma poklepal po pleci. Obzrel som sa a bola to moja spolubežkyňa. Nasledovalo pravé objatie, také aké môžete zažiť len v krajine Bohov. Ťahala ma za sebou niekam na bok. Tam už čakali ostatní jej bežci a bežkyne z fínska. Všetci ma mali strašne radi a tak. Porozprávali mi že som ju dohnal k jej rekordu a že som ju celý čas ťahal a tak. Nasledovalo teda fotenie, výmena emailových adries a podobné srandičky. Takže sme sa rozlúčili a konečne som sa dostal k milej.  

 Dobre bolo, aj nabudúce.  

 Krajina Bohov začína na tridsiatompiatom kilometri. Od tej chvíle až do cieľa som bol vo zvláštnych stavoch. Zrejme na hranici. Sám so sebou, v jednote s celým svetom, v pokore. Tento zvláštny stav pretrváva v nejakej podobe doteraz. Som niekam posunutý. Duchovne som niekde inde. Akoby som prekročil nejaký prah.  

Príprava na Košický maratón vrcholí. Dnes som si bol posledný krát zabehať, len desať kilometrov. Nasleduje pár dní oddychu a v nedeľu bežím.  

 Kedysi veľmi dávno pred troma rokmi som sa bol pozrieť na maratón. Vtedy som si povedal, o rok zabehnem maratón aj ja. Skutočnosť bola ale iná. O rok som bežal len polmaratón. Vtedy, pred dvoma rokmi som si povedal, no, ale o rok už určite zabehnem. Nestalo sa.  

 Prvý maratón som zabehol na jar v Prahe. Bolo to ťažké, čas som mal takmer 5 hodín. V podstate to mala byť generálka pred Košickým maratónom. No a to bude v nedeľu.  

 Mám pocit že niesom pripravený. Mám pocit že som slabo trénoval. Asi to bude len pocit, bo objemy čo som behal v posledných dňoch boli obrovské, chvíľu až sto kilometrov týždenne. Časy ktoré na tréningových tratiach dokážem ubehnúť dnes sú neuveriteľné. To čo som prvý krát zabehol za 2:20 som dnes schopný zabehnúť za 1:24. To je rozdiel asi dosť veľký. Napriek zlepšeniu sa nezaradím do elitnej skupiny, pamätajte na moje predošlé výsledky, zopár polmaratónov som skončil ako predposledný a ešte viac polmaratónov ako posledný v kategórii. Takže, aj keď rád rozprávam koľko trénujem, sú borci čo trénujú viac.  

 Mám pocit že veľa vecí som už písal a tak prikladám zbierku odkazov na moje predošlé články.  

 Takto naivne som si to spočiatku predstavoval  

 Prvý krát na Košickom maratóne  

 Druhý krát na Košickom maratóne  

 Pražský maratón – môj prvý maratón

   Kam až je človek schopný zájsť? Kde sú hranice? Skúšam to na sebe a verte mi, hranice neexistujú.

Dnes som dal svoj najrýchlejší beh, ja viem že sa už pomaly opakujem ale je to fakt že teraz behávam asi najrýchlejšie v živote. No ale bolí to rovnako ako kedysi, ak nie ešte viac.  

 Po behu som sa rýchlo poumýval (stále si dávam na konci studenú sprchu) a vyrazil sa prihlásiť na Košický Maratón. Takže už som prihlásený. Niet cesty spät. Subjektívne sa ale vôbec necítim natoľko silný aby som maratón zabehol, tak uvidíme.  

 Cestou do práce, ako som kľučkoval po meste mi jeden borec na Škode Rapid skrížil cestu a to tak že som sa na ňom skoro rozbil. Keby som bol horkokrvnejší, alebo nebol taký lenivý šiel by som za ním a trošku mu vysvetlil načo sú smerovky. Ale čo, ešte sa mi to stane x krát. Treba dávať pozor.  

 Ešte o jednom vám chcem povedať. Objavil som super textový editor. DarkRoom. Návrat k písaciemu stroju. Čierna obrazovka, zelené písmenká, žiadne lišty, rolovátka, sponky, bubliny. Proste len ja a text. Super.  

 Tak, to je na dnes všetko, prajem krásny deň a napíšte mi niečo pekné do komentárov.

Mám na to odhadom tak štyri týždne, to by snáď malo ísť. V podstate si len potrebujem párkrát zabehnúť, odhadom tak dvadsať krát. Som zvedavý ako mi to pôjde.  

 Nohy sú po bikemaratóne už celkom v poriadku, ešte cítim že niesú úplne ok ale pri behu predsa idú úplne iné svaly. Cez víkendy to budú také tie trojhodinové behy, už sa na to teším. Cez týždeň také hodinové, hodinku a pol. Na kilometre to neviem posúdiť. To sa ťažko určuje.  

 Nieje mi všetko jedno, už na bikemaratóne som zažil stav keď som to vzdal. No ale potom som si povedal že to predsalen ešte skúsim. A dalo sa. Pri maratóne sú tieto stavy vždy. Začína to tak po tridsiatom kilometri. Tam je to už boj. Sú to zvláštne zážitky. Človek je tam úplne sám. Sám v krajine kde je všetko iné.  

Včera som zabehol a dnes sa cítim úplne pod psa. Fakt som rozbitý jak cigánske hračky.

 Na štart som prišiel s predstihom, už o tretej. Chvíľku som počkal a už sa zišli prví bežci. Zaregistroval som sa, prezliekol a rozcvičoval. Bolo pekelne horúco. Ešte som sa rozprával s kade kým, tak čo poznám alebo aj nepoznám. Až prišiel čas štartu. Zaradil som sa na koniec štartového poľa a už tu bol výstrel. Počas celej cesty pražilo slnko, mal som šilt aj okuliare. Ale borci čo nemali nič na hlave sa tvárili že im to slnko nerobí asi veľmi dobre. Dobehli sme pod kopec čo ide do Skároša, bol som asi tretí odzadu. Hore na kopec sme to vydupali celkom dobre, s takými starými chlopmi som bežal , jak furt. Z kopca som to rozbehol poriadne a čuduj sa svete celkom dobre mi to šlo. Tak som bežal dosť rýchlo, predbehol som asi 5 ľudí. No ale jak som šiel okolo jazera pri Geči tak som prestal vládať. Nepomáhali ani heslá No pain no gain, a podobne, proste v Geči som prestával vládať. Ale dobehol som to a som spokojný. Síce som nedal svoj najlepší čas, ale bol to jeden z najlepších behov.  

 No a dnes sa cítim úplne odveci, fakt blbo. Nohy v perdeli, brušáky, ramená, dobre som sa uvaril.  

 Ale už sa teším na víkend, Dopravárska desiatka a na ten ďalší polmaratón Košice – Seňa. Je toho dosť teraz.